Denník ženy so srdcom mamy

Nikdy som si nemyslela, že by počatie dieťaťa bol nejaký veľký problém. Proste som sa nad tým ani nezamýšľala. Po svadbe sme sa pustili hneď do „práce“ a na dieťatko sa veľmi tešili. Keď však prešiel rok a my sme stále boli len dvaja, začalo nás to trápiť. Na všetečné otázky našich známych či rodiny o tom, kedy už budeme mať bábätko, sme boli alergickí. Začal sa klasický kolotoč, ktorý snáď najlepšie pochopia tí, ktorí si tým prešli…vyšetrenia, negatívne vyjadrenia lekárov, ktorí nás vôbec nešetrili, liečba…zase len vyšetrenia a záver horší ako ten najhorší sen…“Vy dieťa prirodzenou cestou nikdy mať nebudete“! Tak znel konečný verdikt… Tento denníček som si začala písať, keď som už naozaj nevedela ako ďalej, komu sa zveriť, za kým ísť. Nikto nechápal moju bolesť a ja som sa postupne začala do seba uzatvárať pred celým svetom. Boli sme len ja,môj milovaný manžel a naša obrovská bolesť… Samozrejme, nastalo prehováranie na umelé oplodnenie, ktoré, a to sa musím priznať, som niekedy aj v kútiku srdca zvažovala ako poslednú možnosť, keby „náhodou“ Pán Boh našu prosbu nevypočul…
Laura, Prešov
Dnes ráno to bolo naozaj ťažké, ešteže mám prácu, ktorú si dokážem sama zmanažovať. Prvýkrát som sa prebudila o 9, ale nevládala som, naozaj som nevládala vstať a ísť pracovať. Veď aj tak ma nikto nepotrebuje, som úplne zbytočná, nedokážem dať ani život…našťastie moje výlevy prerušil milosrdný spánok. Keď mi je najhoršie, mávam nádherné sny ako keby si môj mozog chcel dopriať aspoň trošku radosti. Druhýkrát som sa zobudila o pol jedenástej – ubitá, zničená, s bolesťami hlavy a s ešte väčšími výčitkami. Jediné, čo som si však vždy dookola dokázala v hlave opakovať bolo: „ Bože, daj, aby sme mali dieťa, čo nás nevidíš ako trpíme…“ Správu, ktorá vás dokáže ochromiť na celé mesiace a vlastne vám zmení celý život a smerovanie, dokáže lekár vysloviť s chladným pokojom bez náznaku akejkoľvek emócie – tak to bolo aspoň u nás. Keď si predstavím, že mať deti a milujúceho manžela bolo mojím životným snom, nie kariéra, nie peniaze! Od malička som nútila našich navštevovať známych aj neznámych s deťmi, tešila som sa na čas, kedy budem mať vlastné a teraz toto! No dobre, tak polovica priania sa mi splnila, ale čo tá druhá, príde vôbec? Kde je Boh??? Už ubehol mesiac od oznámenia výsledkov, ale stále to mám pred očami ako keby to bolo len včera. Na vyšetrenia som chodila napätá a vystresovaná, ani neviem prečo, desila som sa výsledkov. Aj tak ma však zarazil konečný verdikt – patologický 2%-ný spermiogram a podozrenie na endometriózu – …“Vy dieťa prirodzenou cestou nikdy mať nebudete“! Ako toto môže niekto povedať s takou istotou? Ako si vôbec niečo také dovolí? Oznámi nám to, „zdvorilo“ počká pár minút a potom nás skasne o niekoľko stoviek eur! Bola som taká zdesená a šokovaná, že som nebola schopná ani dýchať. Takto to teda je! Mala som pocit, že omdliem, že sa mi zrútil celý svet… Ani neviem ako som sa dostala od lekára, ani ako som prežila cestu domov. Toto som nečakala ani v najhoršom sne. Ako môže byť Boh dobrý, keď toto dopustil??? Prečo práve my??? Koľko ľudí má deti a ani ich nechcú! A ako žijú!!! Takéto a podobné otázky mi vírili hlavou, keď somoznamovala výsledky svojej mame. Tá, snažiac sa ma utešiť, sa zmohla len na chabé konštatovanie…“ Veď určite sa to nejako vyrieši, neboj sa.“. V návale zúfalstva som akurát vykríkla: „ A ako asi??? Mám si ho vymodliť???“ „ Neverím už ničomu. Prečo nám Boh nepomôže? Kašle na nás, tak je to! Môžeme k nemu volať, nevypočuje nás, ON nás totiž nechce počuť!“ Mama nespokojne prešľapujúc z nohy na nohu, ticho odvetila: „ No niektorým sa stalo aj to…“ To som už plakala o dušu…a plakala a plakala…až kým som nemala oči červené a opuchnuté ako piškótiky na torte, tak to aspoň skonštatoval môj manžel. Obaja sme šli spať s tým, že nevieme, čo budeme robiť…
Sedím a uvažujem nad tým, aké smiešne sú všetky ľudské plány…náš sen o veľkej rodine sa v jednom momente scvrkol na úpenlivú prosbu: „ Bože, daj nám aspoň jedno dieťa“. Keďže sme odmietli zaoberať sa myšlienkou na umelé oplodnenie, hoci niekde v pozadí nám stále rezonovala ako pomyselné zadné vrátka, manžela poslali na urológiu, mňa na laparoskopiu. S malou dušičkou som sa bola objednať a už len pri pomyslení na vyšetrenie, som pociťovala hrôzu. Teda, ani nie tak z vyšetrenia, skôr z toho výsledku. Dostala som termín v októbri. Fajn, utešovala som sa, to mám ešte tri mesiace.
Medzitým som dennodenne celé hodiny strávila na internete, čítala rôzne fóra a robila katastrofálne scenáre, ktoré ma dostávali do mdlôb. Do toho som sa modlila, plakala, dúfala, plakala, dúfala…a tak stále dokola. Najhoršie to bolo, keď sa dostavila menštruácia, ešte horšie ako horšie, keď mi zopár dní meškala a potom zaúradovala v celej svojej sile. To ma dokázalo psychicky odrovnať aj na pár dní.
Manžela na urológii vyšetrili a zdalo sa, že príčina zlého spermiogramu sa objasnila…chronický zápal prostaty. To nás veľmi povzbudilo a nakoplo. S ešte väčšou vervou sme sa pustili do modlenia a vyprosovania, vlastne…hlavne ja. Manželovi sa z toho niekedy až krútila hlava. Dodávalo mi to však istý pocit útechy a istoty, Bože, ako som verila, že sa to čoskoro vyrieši…
Manžel oslávil tridsať rokov a ako darček sme dostali dovolenku pri mori. Musím povedať, že nám to veľmi dobre padlo, už sme si potrebovali oddýchnuť, ale naše finančné možnosti nám to veľmi nedovoľovali. Pobalili sme sa a už sa nevedeli dočkať odchodu. Trojtýždňová dovolenka! Znamenala pre nás oddych pred ďalším kolom zaťažkávacích skúšok.
S manželom sme sa dohodli, že lieky určené na liečbu prostaty začne užívať až po dovolenke, ja takisto podstúpim laparoskopiu až po nej. Vkladali sme do tejto liečby celú našu nádej, ako sme tomu verili!
Dovolenka sa niesla v znamení pohody a radosti. Stále som síce mala niekde úplne v najhlbšom vnútri smútok, ale darilo sa mi s ním úspešne sa potýkať. Pohľad na detičky ma síce stále rozľútostil, ale brala som to tak, že keď zaberie liečba, aj my budeme mať také ratolesti a toľko radosti.
Čas oddychu sa pretavil do času odchodu a ani nevieme ako, už sme sa zberali domov. Oddýchnutí, plní elánu a chuti bojovať. Viera a nádej nás držali a my sme sa tešili.
Po príchode domov manžel začal štvortýždňovú liečbu, ktorú znášal nad očakávanie dobre. Naordinovala som mu samozrejme aj veľa vitamínov a minerálov, každý deň som mu miešala čajíky a keď sa začal cítiť aj fyzicky dobre, ticho sme sa začali tešiť. Nad chronickou prostatitídou sme, zdá sa, zvíťazili, detičky, tešte sa!
Keď tak čítam, čo som napísala, vyzerá to, že sme ani nezapochybovali, že sme sa len tešili a čakali. Ale tak to veru nebolo. Koľko pochybností sme len mali a ako často nás prepadali! Človek sa s tým borí dennodenne: A čo keď ma nevypočuje? A čo keď to nie je Božia vôľa? A čo ak nezaberie liečba? A čo keď nikdy nebudeme mať deti?
Nebolo to ani zďaleka také ružové! Koľkokrát som sa s ľútosťou doma zvalila na posteľ a plakala. Na deti a tehotné ženy som sa nemohla ani pozrieť! Mala som dve krásne malé krstniatka, a predsa ma kvárili otázky, že prečo nie my. A pritom som mala také veľké výčitky svedomia. Niežeby som im želala niečo zlé, proste ma automaticky napadlo, čo ak to nikdy nezažijem. A modlila som sa, ako sa u nás vraví, „o dušu“!!! Modlitba mi dávala silu kráčať ďalej. Modlitba a viera, že to bude dobré. Už sme netajili pred príbuznými, že máme problém, otvorene sme o tom hovorili. Pravdupovediac, trochu sme to spravili aj z vypočítavosti. Na otázky typu: „ A čo vy, vy ešte nič?“ a dobromyseľné rady sa predsa len ťažko odpovedá…
Ach, ani neviem, ako rýchlo to prešlo. Dosť som sa obávala ako manžel zvládne  ťažké antibiotiká, ale naozaj tie štyri týždne liečby ubehli ako voda. Ešte tri mesiace na obnovu spermiogramu a môžeme sa tešiť! Musím podotknúť, že veľkou oporou mi bol aj manžel, ktorý celú liečbu zvládal s obdivuhodnou ľahkosťou a popritom ma nezabudol povzbudzovať a tíšiť , keď som mávala svoje pochybovacie dni.
Medzitým som zmenila gynekológa a po dohode s tým novým odložila laparoskopiu až na obdobie, keby náhodou bolo treba, ak by liečba môjho manžela nezabrala, respektíve zabrala a nedarilo by sa nám naďalej. Musím povedať, že mi veľmi odľahlo, povzbudil ma, dal mi optimistické výhliadky. Pociťujem veľkú nádej, teraz to už musí prísť :-)
Ako to už v živote často býva, nie vždy všetko vyjde hneď. Výsledky spermiogramu neboli dobré… Odkedy sa manžel objednal na kontrolu, tŕpla som, bola som nervózna, plačlivá. Verila som, ale aj vo viere je väčšinou určitá miera pochybností. A ako sa blížil ten deň, stále viac som bola presvedčená o tom, že to proste bude zlé. A bolo to tu. Manžel vo vnútri, ja uzlíček nervov som čakala na výsledky v aute. A znova sa modlila a modlila…a žehnala a žehnala…nič nepomohlo, ani mne a zrejme ani manželovi vo vnútri. Nakoniec som to už nevydržala a vybrala sa ho hľadať na polikliniku.
Keď vyšiel z ambulancie a uvidela som jeho tvár, hneď som vedela, koľko bije. Liečba nezabrala. Čiže to nebude tou prostatitídou? Zase nám ponúkli umelé oplodnenie. Nie? Tak dobre, do karty pán doktor napísal, že manžel umelé oplodnenie odmietol a navrhol mu vyskúšať hormóny, možno zaberú, možno nie. Ale pri našom aktuálnom stave, môžeme tak dúfať akurát v zázrak. „Samozrejme, všetko je možné“, podotkol,“ ja nie som Pán Boh, urobil som pre vás, čo sa dalo. Viac neviem“.
A opäť tá strašná bolesť. Neviem popísať, čo som vtedy cítila. Zúfalstvo? Strach? Beznádej? Bola som proste odrovnaná a absolútne šokovaná.
Cestou domov sme toho veľa nenahovorili. Akurát ja…klasicky…Boh na nás kašle…Nemodlím sa, aj tak je to na nič….Prečo my???…Čo budeme robiť?…Pôjdem na umelé oplodnenie…Alebo adopcia?…Čo robiť??? Bože, čo nás nepočuješ???
Vianoce boli pre nás naozaj ťažké obdobie. Švagriná s ročným chlapčekom a ďalším bábätkom v brušku. Keď som si pomyslela na Vianoce, chcelo sa mi plakať. A opäť tie isté otázky: „ Prečo nemôžeme aj my dvaja byť ako kompletná rodina a tešiť sa?“
Obaja vieme, že kde je dieťa, dospelí idú do úzadia. Ale na to, že jediná atmosféra, ktorá z celého stretnutia sálala bolo, že čo dokáže to chlapča, na to sme veru neboli pripravení. Trápime sa pre nenaplnenie našich snov a už to nám dáva zabrať pozerať sa na iné deti a tehotné ženy. Mne konkrétne to trhá srdce na franforce.
Štedrý deň sa začal telefonátom manželovho tatka. Na nálade nám nepridal, nasilu nás chcel vyburcovať k sviatočným pocitom a strojenej radosti pre aspoň zdanlivú pohodu v rodine. Čo má však robiť človek, ktorý sa na to necíti a najradšej by sa schoval do myšacej dierky? – „ Nič! Pooblieka sa a ide absolovať Štedrú večeru plnú napätia.“
Nepreháňam, tak to aj bolo. Najedli sme sa, rozbalili si darčeky, my s manželom sme sa skoro rozplakali pri zdaní rodinnej idylky a akonáhle odišli švagrovci s malým k druhým rodičom, svokor odišiel do svojej pracovne a už odtiaľ ani nevyšiel. Zaskočilo nás toto necitlivé správanie. Čakali sme podporu, ktorú sme naozaj potrebovali, tej sa nám však nedostalo. Vyprevádzala nás len svokra a my sme odchádzali s pocitom „ Chvalabohu, je to za nami!“ Oboch sa nás to veľmi dotklo! Manžel mal potom pokazené celé sviatky a ja som sa všemožne snažila ho rozveseliť. Nebolo to veru jednoduché, sama som bola taká nešťastná, že podchvíľou by som sa najradšej na všetko vykašľala a utiekla aj spolu s ním niekam, kde by sme boli len my dvaja a žiadne deti, tehotné ani nikto okolo nás.
Moja sestrička mala vždy skvelé nápady. Ale tento bol úplne najlepší zo všetkých. Snažila sa mi už pár dní dovolať. Ja som však nemala chuť vôbec s niekým sa rozprávať, tobôž nie vysvetľovať ako sme dopadli u lekára. Tak som jednoducho nedvíhala telefón.
Dostala nápad. Keď mi ho nesmelo predostrela, ešte som netušila, že to bude niečo tak úžasné…Nazvala to modlitbovým zápasom. Napíše ľuďom, ktorých pozná, kamarátom, rodine, kňazom, aby sme sa v dohodnutú hodinu v určitý deň modlili spoločne za náš úmysel v duchu vety – „Kde sa dvaja, traja modlia v mojom mene, tam som ja medzi nimi!“
Že ma to nenapadlo skôr! Ja som to vzala do rúk zase po svojom a napísala rôznym reholiam, farnostiam a spoločenstvám, ktoré som našla na internete. Bolo ich veľa. Nech by som sa pripravila na čokoľvek a aj keď niekedy mávam pocit, že ľudia sú k sebe zlí, to, čo prišlo ma doslova šokovalo a vyburcovalo. Dennodenne, tri týždne som dostávala kvantá emailov s vyjadrením podpory, súcitu a prísľubom modlitby za nás a naše vytúžené dieťatko. Mnohí nám radili, posielali videá a príbehy podobné nášmu so šťastným koncom. Prichádzali nám vždy nové a nové odpovede od ľudí, ktorých sme ani neoslovili, ale napísali im ich priatelia a preposlali im náš email s prosbou o modlitbu. Aj moja rodina nás veľmi podporovala a modlila sa za nás.
A vtedy som si povedala: „ Bože, ďakujem Ti za tento kríž, veď keby nie jeho, nespoznali by sme toľko ľudí, nespojilo by sa toľko ľudí v modlitbe, nezistili by sme, akí úžasní ľudia existujú na tomto svete“…a nie je ich málo!
Čas nám akosi rýchlo plynul pomedzi prsty. Maily časom utíchli, povzbudenia, na ktoré sme si zvykli a ktoré nás posúvali ďalej, už neprichádzali a my sme sa opäť ocitli tvárou v tvár pochybnostiam a strachu. Prešiel polrok, rok a odozva na naše spoločné modlitby neprichádzala…ba práve naopak, všetko sa akosi zhoršilo. Keď tak teraz nad tým premýšľam, asi aj našou preurputnou snahou otehotnieť. Skúšali sme rôzne bylinky, čaje, cvičenia, nápoje….nič…proste nič, mne sa dokonca z toho enormného stresu a snahy tak znížila hladina hormónov, že som prestala ovulovať, bývalo mi často preukrutne zle, nevládala som normálne fungovať. Toto obdobie sme obaja neradi chodievali medzi ľudí, pociťovali sme akúsi hanbu za to, že nie sme schopní dať život, cítili sme ako neplnohodnotní ľudia. Nie rodina, ale len dvaja, ktorí žijú v spoločnej domácnosti. A toto sme si nezadefinovali my…takto nás posudzovali iní ľudia. A nás donekonečna hnevalo, prečo niekto, kto ani nie je zosobášený, ale má dieťa, má právo sa nazývať rodinou a my sme podľa nich čakali na založenie rodiny…aký paradox. A okolo nás sa mihali mladé rodinky s deťmi, len my dvaja sme akosi stále ostávali sami…
Sníval sa mi krásny sen…konečne sme sa dočkali, konečne som bola tehotná… Čakali sme dievčatko – Laurinku a všetko v tom sne bolo krásne ružové a veselé. Nejako sa to premostilo do toho, že som ju už porodila a držala v náručí. Ach, tá bola nádherná, tak mäkká a voňavá…a len a len naša. Nemohla som uveriť toľkému šťastiu, ten sen bol asi to najkrajšie, čo som kedy prežila a čo sa mi kedy snívalo…zobudila som sa taká prešťastná a naradostená…Škoda, že to bol len sen…
Od jedných známych sme sa dopočuli o púti do Santiaga de Compostelo alebo Svätojakubskej púti. Je to púť, ktorú podnikajú každoročne množstvá veriacich, ale i neveriacich, ľudia túžiaci i takí, ktorí sa chcú za niečo poďakovať, cyklisti alebo peší s cieľom doputovať na miesto, kde je pochovaný apoštol Jakub .A čo tak si dieťatko vyprosiť takýmto spôsobom? Celkom sa nám ten nápad zapáčil a tak sme sa prihlásili…
Šli sme začiatkom jari a spočiatku to bolo naozaj veľmi zaujímavé. Navštívili sme rôzne chrámy, mestá, videli sme Lurdy a kúpali sa v uzdravujúcej vode. Pri ubytovaní si  človek musel zvyknúť na určitý diskomfort, spať v ubytovni hromadne spolu s ďalšími desiatkami ľudí na zemi alebo v  ľadových kláštoroch či v autobuse, si vyžaduje trochu obety a sebazaprenia, nakoniec sme si však celkom privykli a už nám ani neprišlo čudné.
Avšak tá pravá zábava nastala až keď sme sa vydali na púť. Mali sme celkovo prejsť 130 km za 5 dní, znelo to celkom dobre. Veď nevadí, že po zime a prejedaní sa kondička žiadna. Toto predsa zvládneme ľavou zadnou… :)
Prvý deň bola maximálna pohoda. Nahodili sme také tempo, že sme boli prví z našej skupiny. Krásna jarná španielska príroda, rozkošné dedinky, lesy, lúky, stáda pasúcich sa zvierat, radosť pozerať a kráčať. 26 km sme zvládli veľmi rýchlo a slušne. Dokonca sme mali celý deň ideálne počasie, bolo pod mrakom…Obaja sme si teda celí spokojní pochvaľovali, akí sme zdatní a šikovní, veď toto bola naozaj brnkačka. V ubytovni sme sa  osprchovali, najedli, vyložili nohy a spokojne prijímali gratulácie od ostatných,  ktorí postupne prichádzali. Večer sme ešte veselo šli preskúmať dedinku a obchodíky a hoci nás trochu pobolievali nohy a mali sme mierne otlaky, tešili sme sa.
Na druhý deň ráno to už tak optimisticky nevyzeralo…ani sa s nami ani s počasím. Zobudili sme sa do chladného upršaného rána  s veľkou svalovicou a otlakmi, ktoré omínali. Nevadí, prežijeme to. Obliekli sme sa, naraňajkovali, vydolovali z ruksakov pršiplášte a hybaj na cestu. Už to bolo nebolo také ružové a veselé ako predchádzajúci deň. Dážď, ktorý sme zazreli po prebudení z okna sa zmenil na lejak a za výdatnej pomoci ľadového vetra sme za chvíľu boli mokrí od hlavy po päty aj napriek poctivým pršiplášťom. Svaly nás boleli, my sme si však povedali, robíme to pre náš cieľ, musíme vydržať. Ako-tak sme potácali v obrovských poryvoch vetra a dažďa a zdarne napredovali, potom sa však stalo niečo, čo ma zlomilo na zvyšok cesty. Tým, že som mala úplne premočené topánky, sa mi našúchal už aj tak veľký pľuzgier a začal ma strašne omínať. Keďže však najbližšia dedina bola vzdialená až niekoľko kilometrov a široko-ďaleko nič, nemala som si kde vyzliecť hrubé pančucháče, ktoré som mala pod nohavicami , obliecť si niečo suché a pätu si ošetriť . Keď som si povedala, že už neriešim ani tú zimu a ľudí, čo chodia naokolo a vyzlečiem sa tam, kde som, zistila som, že náplaste sa mi vytratili z batohu niekde po ceste a ja si to nemám ani čím ošetriť . A tak sa stalo to, že som niekoľko kilometrov šla po špičke, pretože to príšerne bolelo, dostala svalovicu a kŕče do nohy a postupne to prešlo až do zimnice a teploty. Nakoniec mi pľuzgier praskol a moju topánku zaliala krv. Bola som tak bezradná a zúfalá. Stále som si opakovala, prečo to robím, že to obetujem za naše dieťatko, ale popravde, mala som veľký strach. Na mieste, kde nie je nič, nechodia autá ani MHD, ako sa dostaneme do ubytovne? Keď už som bola na konci so silami a manžel ma už len vliekol, kým ja som sa celá triasla ako osika, objavili sa ako spása dvaja manželia z našej skupinky. Keď videli, v akom som stave, hneď sa nás ujali, spravili mi zábranu, kde som sa mohla vyzliecť a dať do poriadku, dali mi náplasť na liečenie pľuzgierov. Vtedy pre mňa boli ako anjeli, bola som im tak neskutočne vďačná. Spolu sme pomaly došli do dediny a tam už opäť šli svojím tempom. Ja som však už bola taká zničená a s vysokou teplotou, že doteraz nechápem ako som tých zvyšných zopár zostávajúcich kilometrov došla. Viem však, že to bolo príšerné, triasla som sa, vracala a nevládala ani stáť na nohách. Asi ma niesla tá obrovská túžba po dieťati, doteraz si to neviem vysvetliť, ako som pozbierala sily. Keď som však uvidela ubytovňu, rozplakala som sa ako malé dieťa. Už teraz som sa desila, čo prinesie nasledujúci deň.
 Aj keď som si myslela, že na druhý deň sa z postele nepozbieram, paralen a dobrý spánok urobili svoje. A hoci nikto z našej skupiny nechápal, ako som schopná vôbec uvažovať o tom, že budem pokračovať, keďže ma videli v predchádzajúci deň, moje odhodlanie bolo silnejšie. Tento deň sme si to ale s manželom vymenili, krízu mal on. Zvrtol si kotník a zvyšok bol opäť peklom samozrejme za neutíchajúcej výdatnej dažďovej podpory.
Zvyšné dva dni opäť stále len pršalo a fúkalo, doteraz ma lámu z toho kolená, som však hrdá na nás oboch, že sme to nevzdali. Aj keď to bolo naozaj ťažké, zvládli sme to a žiadne ďalšie krízy už nenastali. Presne si však pamätám na ten pocit, keď sme posledných 26 km šli ešte za noci po mokrom a čiernom lese so strachom, či na nás niečo neskočí a keď sme konečne na obed doputovali do Santiaga, bolo niečo pred obedom. Presne o 12 sme stáli v chráme svätého Jakuba a so stekajúcimi slzami sa pozerali na obrovské kadidlo, ktoré rozhojdali šiesti kňazi a lietalo z jednej strany kostola na druhú…Pre našu túžbu by sme dokázali aj oveľa viac. Bolo to strašné, bolestivé a neskutočne namáhavé, ale predsa zvláštne naplňujúce a krásne…MY SME TO DOKÁZALI, SME TU!
S párom, ktorý ma zachránil “v hodine dvanástej” sme sa počas púte spriatelili. Bol to manželský pár, ktorý tam bol kvôli ich dcére, ktorá nemohla otehotnieť. Aká zhoda náhod :)  Ostali sme v kontakte aj potom, čo sme došli domov a z času na čas sme si vymenili emaily ako sa kto má.
Ako šiel čas, moja istota a dobrý pocit, že sme pre naše dieťatko urobil maximum sa vytrácala spolu s narastajúcim časom. Z mesiaca na mesiac, každú menštruáciu som poctivo oplakala. A ona sa tvrdošijne dostavovala so železnou pravidelnosťou napriek tomu, čo sme absolvovali. Stále som si hovorila, veď Boh to musí vidieť a odmeniť, robili sme to predsa na Jeho slávu…nech sa oslávi v našom dieťati a ja potom budem o tom každému rozprávať! Pocit, že sme dokázali niečo, čo bolo pre nás tak veľmi ťažké vo mne asi podporil pýchu, že som si to vybojovala sama…neviem…myslela som si, že už viac obetovať nemôžem. Veď sa tak modlím, tak trápim, keby mi niekto povedal, že obuj si topánky a utekaj peši do Ríma, potom sa ti tvoje prianie splní, nečakala by som ani chvíľu a rozbehla sa tam. Neexistovalo nič, čo by som preto nespravila…
Dostala som však ďalšiu výchovnú facku, ktorá ma na čas zložila. Spomínaní manželia mi jedného pekného dňa napísali, že ich dcéra otehotnela hneď ako sa vrátili z púte… Čože? Môj svet sa mi opäť rozbil na kúsočky…A MY??? ČO MY??? Všetka tá obeť bola márna? Boh nás nemá rád, kašle na nás…V srdci sa mi usídlil nanovo ten dobre známy pocit beznádeje…ja už naozaj neviem ako ďalej…
Ako šiel čas, striedali sa nám opäť pocity beznádeje a zúfalstva s obdobiami, kedy som sa mohla voľnejšie nadýchnuť. Konkrétne si pamätám na jeden taký mesiac. Neviem prečo, ale keď som už bola taká nešťastná, že som uvažovala nad tým, či vôbec má zmysel žiť, prišlo obdobie nádeje.
Jedno ráno som sa zobudila a mala som pocit, že sa mi ľahšie dýcha. Celý ten mesiac bol taký dobrý. Pohľad na detičky ma rozosmutnil len na chvíľku, ale potom som si povedala, veď aj my budeme mať také a hneď mi bolo veselšie. Možno Boh už videl, že nevládzem a som vyčerpaná a takéto obdobia mi daroval, aby som nabrala nové sily.
Celý čas som nepretžite hľadala a pátrala po liečbe, ktorá by nám pomohla, vždy sme skúšali niečo nové a vzápätí sklamane zisťovali, že ani toto nezabralo. A tento mesiac som sa dozvedela o Creightonskom modeli. Pre nás geniálna cesta – spoznať svoj cyklus, odhaliť skrytý problém len značením svojho cyklu do tabuľky…tak poďme na to :)
Ozvala som sa inštruktorke v najbližšom meste, dohodli sme si stretnutie, z ktorého som si celá nadšená odnášala pre mňa tak vzácnu tabuľku a vedomosti. Objavovanie mojej plodnosti môže začať…
Celý mesiac som si všetko poctivo značila do tabuľky, sledovala sa, diskutovala to s manželom aj s našou inštruktorkou. Veľmi som si na tom dala záležať. Som perfekcionista, nič nenechám len tak, všetko chcem mať do bodky presne tak, ako to má byť. A tak som si začala koledovať o problém…
Za nejaký čas som svoje telo poznala už tak dokonale, že mi nič neušlo a to ma začalo stresovať. Nemám toho hlienu príliš málo? Objavil sa mi len 2krát denne. Nie je moja menštruácia príliš slabá? Kedysi bola silnejšia. Nebude trvať moja predovulačná fáza príliš dlho? Minulý mesiac sa mi to natiahlo o 4 dni a to je veľa… 99% žien sa upokojí, keď si značí svoj cyklus, ale ja nie, skôr naopak, ako historicky jediná som dostala radu už viac neznačiť :) Čo ale s tým, keď to už mám v hlave? Musím však povedať, že v mnohých smeroch to bolo pre nás geniálnym prínosom. A keby nie moje úzkostlivej povahy, mala by som tabuľku a nie hlavu, ktorá si zaznamenáva a analyzuje všetko aj bez vyzvania.
Nasledoval celý kolotoč vyšetrení, ktoré nám odporučila naša lektorka. Pocit, že existuje niekto, kto nám radí a smeruje nás k vytúženému cieľu po rokoch tápania a bezcieľneho pátrania na vlastnú päsť bol pre nás neoceniteľný. Veľmi si vážime, čo pre nás urobila. Prišli sme na to, že jedným z manželových problémov je varikokéla. Ja som z toho stresu prestala mávať ovuláciu. Ako kôpka nešťastia som sedávala každý druhý deň pred ordináciou mojej gynekologičky, aby som si vypočula opäť ten istý záver…nie, tento mesiac tu nevidím žiaden folikul. Opäť ďalšie vyšetrenia moje aj manželove…a ďalšie…a ďalšie…od apríla do konca júla sme krížom krážom prejazdili celé Slovensko za lekármi, ale zdalo sa, že sa to blíži k záveru. Operácia bola stanovená na koniec júla, konečne sme sa dočkali. Prežili sme to strašné a stresujúce obdobie, kedy s kŕčmi v bruchu čakáte na výsledky u lekára a s každým ďalším vyšetrením je to len horšie a horšie. Toto obdobie by som naozaj nepriala ani svojmu najhoršiemu nepriateľovi…
Postupom času sa u mňa vyvinul syndróm bieleho plášťa…len čo som vstúpila do tohto prostredia, zvlhli mi ruky, začalo sa mi ťažko dýchať a môj žalúdok bol ako na vode. Na vyšetrenia či výsledky čakáte ako na popravu, aj tá by bola v tej chvíli viac znesiteľná…Potom či s už dobrými alebo zlými prídete domov a ste tak vyčerpaní, že nevládzete ani nič navariť či upratať. Tak to u nás istý čas vyzeralo, ako keby prešlo naším bytom tornádo. Všetko však raz skončí a aj toto strašné obdobie…už len prežiť operáciu a bude to.

 

 

Občas ma pri pomyslení na operáciu prepadávali rôzne úzkosti a pochybnosti. Čo keď sa to nepodarí alebo to nespravia dobre? Čo keď aj napriek snahe lekárov sa výsledky nezlepšia? Na jednej strane som všetko chcela hneď a zaraz a každý deň čakania na zákrok bol neznesiteľný, na druhej strane som sa toho strašne obávala, pretože v mojej hlave to bolo zase o ďalšiu nádej menej…a že tých prázdnych nádejí už za celé tie roky bolo neúrekom! Človek sa k niečomu dopátra, začne si od toho niečo sľubovať, váhavo sa možno aj tešiť a potom príde kruté vytriezvenie, znovu to nezabralo… Ja som sa časom dokonca posunula na ešte vyšší level…dopátrala som sa k niečomu, vyskúšali sme to a potom som nás v neustálom strachu z neúspechu pozorovala, či to zaberá. Väčšinou nezaberalo a ja som mala hlavu v ešte väčšom smútku a zúfalstve. Akoby som sa potom už bála niečo absolvovať, lebo som sa dopredu pripravovala po toľkých sklamaniach na neúspech.
Nastal deň D a s ním aj operácia. Skoro ráno ešte na svitaní sme sa zobudili, ani jeden z nás nemohol spať…A potom to už išlo rýchlym sledom – cesta do Košíc, vybavovacie formuláre, príjem, posledné zamávanie z tých veľkých presklených nemocničných dverí a už sa mi stratil…Pre slzy som ani nevidela a pobrala sa preč čakať. Ten nepokoj, strach, čakanie…čas zákroku sa ešte posunul, pretože tam vsunuli niekoho urgentného a ja som v obavách výdatne podporených mojou svokrou, ktorá mi namiesto povzbudenia ešte naviac podsúvala aj svoje obavy a pochybovanie, začala uvažovať, či ten lekár, ktorý sa mal starať o môjho manžela už potom nebude unavený a svoju prácu neodvedie poriadne…Potom sa operácia naťahovala, pretože lekár zistil, že okrem varikokély má manžel aj rozpadnuté triesla, takže opravoval aj to…a ja som len čakala, bála sa a neustále sledovala čas, ktorý bol už dávno presiahnutý. Ťažko vysvetliť tieto stavy…Bol to taký zúfalý nepokoj, bezmocná odovzdanosť, obrovská ťažoba…
 Bolo niečo po siedmej keď mi manžel celý oťapený zavolal, že už je na izbe a ja roztrasenými nohami som sa dala na beh do nemocnice. Veľmi mi odľahlo, taký som mala o neho strach, stať sa môže všeličo aj zdravému človekovi…už aby som bola pri ňom.
On, očividne ešte dobre naladený a úplne mimo po oblbovákoch, čo mu dali hovoril síce z cesty a celý čas sa smial, ale bol v poriadku a operácia dopadla dobre. Lekár skonštatoval, že bola nanajvýš nutná, pretože okrem opravy vyššieho stupňa varikokély previedol ešte aj plastiku triesla, ktoré bolo už v dezolátnom stave. Rozlúčila som sa, nasadla do auta a keď už bolo po všetkom, tak sa mi uľavilo, že som sa srdcervúco rozplakala a nevedela prestať…to bol zase deň…
Rekonvalescencia zbehla rýchlo. Spočiatku to síce bolo pre manžela veľmi bolestivé, ale postavil sa k tomu naozaj hrdinsky. Kvôli tomu, aby si nezanášal telo ešte viac, nechcel užívať ani lieky proti bolesti. Starala som sa o neho ako o bábätko, a tak sme sa spoločnými silami dostali z najhoršieho :-) Paradoxne, bol to pre nás čas, ktorý sme venovali jeden druhému bez tých neustálych návštev lekára a obom nám to veľmi dobre padlo. Verili sme v pozitívny výsledok, mal naozaj rozsiahlu varikokélu, a preto sme boli pokojní. Zlepšenie výsledkov po operácii je od pol roka vyššie, preto sme sa nemuseli konfrontovať v podstate s ničím stresujúcim, len sme si v pokoji čakali.
Ja viem, všetci sa tešia a ja sa cítim ako sviňa…ja sa jej svadby obávam. Sestrina svadba pre mňa v prvom rade znamená to, že odteraz už môže mať deti aj ona…S týmto som bojovala celý dlhý čas jej príprav na svadbu. Na jednej strane výčitky, na druhej strane som chcela, aby mala všetko tip-top a prežila krásny deň. Bože, aká som bola vtedy naivná…
Svadba dopadla nad očakávania. Dojatá som sa s ňou chystala vo svadobný deň a hoci som trochu nechápala, prečo zrazu odmieta moju prítomnosť, predsa len som to tak nebrala. Keď šla uličkou bola tá najkrajšia nevesta, akú som kedy videla a ja som mala slzy v očiach, pretože toto je moja malá sestrička a už aj ona pomyselne vstupuje do sveta dospelých….teda, aspoň podľa mňa.
Potom ma však čakal šok. Teda, šok to úplne nebol, ja som to už tušila…moja sestra je tehotná. Dozvedela som sa to, v utorok po svadbe, asi 15 minút pred tým ako odišli už domov. Zavolala si ma do našej bývalej detskej izby a tam so slzami v očiach mi to oznámila…moje obavy a nočná mora zároveň sa naplnili. Moja sestra bude mať dieťa…iróniou bolo, že neplánované…
Utekala som domov celá zúfalá, krvi by sa vo mne nedorezal. Ako toto zvládnem? Na toto proste nemám…chcem byť mŕtva…
Postupne som si zvykala na myšlienku, že moja sestra bude mať dieťa. Nie, nemohla som ju vidieť, bolo to pre mňa veľmi ťažké, ale bola som s ňou v kontakte mailom a smskami…na viac som sa proste nezmohla. Začala som brať hormóny, ktoré mi však nerobili dobre, mávala som z nich obrovské návaly tepla, bolesti brucha a rôzne iné ťažkosti. Bola som v takom strese, že ani oni nezaberali, tak, ako by mali, bola som proste beznádejný prípad. Čím viac som sa snažila a pchala do seba kadejaké plodnosť podporujúce doplnky, tým to bolo horšie a horšie. Dostala som sa opäť do začarovaného kruhu, v ktorom ako myš behám stále dookola a nie a nie z neho vyjsť.
Prešiel polrok aj viac, nič sa však nedialo. Znepokojovalo ma to čím ďalej, tým viac, u lekárov sme boli pomaly viac ako doma alebo v práci…

 

Na ten deň si pamätám ako keby sa stal len včera. Výsledky spermiogramu. Trasúce sa ruky, srdce až v krku. Keďže sa nám nedarí, manžel opäť podstúpil vyšetrenie. V kútiku srdca som dúfala, že k tomu nedôjde, že sa nám to podarí aj bez toho…no…nepodarilo sa. Tŕpli sme, ja som v noci mávala nočné mory, že výsledky už prišli a sú katastrofálne. Avšak deň predtým ako sa nám skutočne objavili v schránke, sa mi snívalo, že boli excelentné a ja som sa zobudila s takou radosťou…
Môj zámer bol taký, že keď nám príde list s výsledkami, neotvorím ho sama, aby som sa nestresovala. Dohodla som sa s kamarátkou, ktorá sa v tom vyzná, že to spraví ona…Keď som však uvidela obálku s hlavičkou Tkanivovej banky, bez rozmyslu a v totálnej panike som ju roztrhla a ani nevediac ako, už som to čítala…Srdce  mi zamrelo, výsledky navlas rovnaké ako boli tie pred operáciou…Takmer nič sa nezlepšilo a ak, tak len zanedbateľne. Záver bol taký, že podľa tvaru spermií je na príčine varikokéla alebo nejaký infekt. Čože???
Tak veľa som si sľubovala od operácie…tak veľa som si sľubovala od Boha…sklamal ma, namiesto nám požehnal dieťa sestre, ako keby aj tým sa nám chcel vysmievať. Neverím, že existuje a ak, tak mu na nás buď nezáleží alebo je tyran…Prestali sme chodiť do kostola…Načo? Veď tam na nás nečaká niekto, kto nás skryje do milujúceho náručia a ochráni pred tým hrozným žiaľom…je tam niekto, kto nás ironicky skúša alebo to dovolí robiť niekomu inému…Prečo, keď má tu silu nás ochrániť? Prečo, prečo nám to robí?
Opäť sme prežili šialené leto. Lekári, vyšetrenia, diagnózy. Keď sme sa ocitli v pivnici veľmi zvláštneho domu, aby nám vyšetrili STD až sa mi krútila hlava z vývinu udalostí. Lekár, tá jeho sestrička a to prostredie ako z hororu…Je to šialené, kam sme sa to dostali??? Nikdy sme s nikým okrem seba nič nemali tak ako by to bolo možné? Stáva sa však aj to, aspoň o tom nás presviedčali, že STD sa dá chytiť aj v bazéne, aj v saune… Našťastie, výsledky nič neukázali a my sme na jednej strane boli strašne radi a odľahlo nám, ale na druhej strane sme boli tak trochu zvrátene sklamaní. Veď keby nám niečo našli, tak by to vyliečili a bolo by po probléme.
Práve v tom čase nášho úporného riešenia situácie som začala omdlievať. Pripisovala som to veľkému teplu, veď bolo to najhorúcejšie leto a my sme sa varili u lekárov a v aute. Dôvod bol však oveľa prozaickejší, celková psychická aj fyzická vyčerpanosť. Nič mi nefungovalo, lekári do nás ládovali lieky, posielali nás na rôzne vyšetrenia,robili si z nás pokusných králikov a my v zúfalej snahe o dieťa sme ich poslúchali. Ja sama som do noci študovala, čo by nám pomohlo a snažila sa prísť na podstatu a riešenie nášho problému. Až keď som skončila na infúziach kvôli obrovským kŕčom v bruchu a nemohla prehltnúť ani vodu bez toho, aby som sa zvíjala na koberci, uvedomila som si, že mi to prerástlo cez hlavu. Dieťa bolo pre mňa hnacím motorom na všetko, neexistovalo nič, čo by som mu neobetovala…tak veľmi som chcela prísť na príčinu našich ťažkostí…tak veľmi som túžila po dieťati…až bytostne bolestne…
 Ja som tehotnááááááá!!! Ja som tehotná??? Počkať, ako to??? To bola reakcia, keď som už ani neviem po koľkýkrát v mesiaci prišla na folikulometriu. Doktorka sa vo mne dlho predlho šmátrala, približovala a vzďaľovala si obrazovku až som začala byť nervózna – Nie je niečo v poriadku? Opäť nevidno dominantný folikul?…A potom tá otázka: ” Vy ste tehotná?” V záplave emócií som sa hneď a zaraz aj s ultrazvukom v sebe posadila: ” Čože? To sa ma pýtate??? Vy povedzte!” Nasledovali otázky, či som naposledy mala menzes a či bol normálny, v ktorom dni cyklu sa presne nachádzam…Samozrejme, mala som menzes, bol normálny a som práve v 13. dni cyklu. Opäť sa odmlčala, zase len civela do obrazovky, ktorú si zväčšovala a zväčšovala. Keď som myslela, že to už nevydržím a srdce mi bilo hádam tak nahlas, že to museli počuť aj ľudia v čakárni, znovu sa ozvala: “Máte tu niečo ako gestačnú dutinku, aha…” a ukázala mi to, ” Ale keď vravíte, že menzes bol taký ako vždy a načas, tak to asi nie je tehotenstvo…Robili ste si tehotenský test?”   “Samozrejme, že nie, nebol dôvod”. “Tak si ho spravte a o 2 dni sa mi prídete znovu ukázať.”
Domov som išla s veľmi zmiešanými pocitmi…bola som úplne mimo. Plná nádeje, ale aj obáv. Kúpila som si ten najspoľahlivejší tehotenský test a ide sa na to…jeden si urobím teraz a druhý ráno.
Kým som čakala na výsledky, dlane sa mi potili, v ústach mi vyschlo…pozrela som sa na test…a v tej chvíli zase prišlo to, čo už toľkokrát predtým. Nič! Žiadna čiarka naviac. Krútila som to pod svetlom, pozerala sa na test z rôznych uhlov, či náhodou nezbadám nejakého ducha…zbytočne. Test tvrdo vykazoval jednu krásnu silnú ružovú čiarku. Dobre, ešte nebudem prepadať panike. Možno to chce ranný moč. A tak som ledva dospala, o pol 5 ráno som už bola zase hore a s testom v ruke čakala na výsledky. Samozrejme, zase nič. Tentokrát som to už kvalitne oplakala…veď keď vám to povie gynekológ, dá vám nádej, tak to musí byť pravda.
Môj malý svet sa znovu vrátil do starých koľají, ale ako šiel deň, čoraz viac som sa znepokojovala. Gestačná dutinka? Prázdna gestačná dutinka – to môže znamenať, že sa plod nevytvoril a treba ísť na kyretáž. Potom som prišla na ešte desivejšiu vec…mimomaternicové tehotenstvo! Celý deň mi vírili hlavou obavy a nemohla som sa dočkať, keď to na ďalší deň skonzultujem s lekárkou.
Ďalší deň, opäť tá istá situácia. Po oznámení, že test bol negatívny som si opäť vyliezla na stôl. Lekárka dlho nič nehovorila, len sa pozerala a pozerala a nakoniec znovu tá otázka…”A ste si istá, že nie ste tehotná? Je to zaujímavé, tá dutinka tam je, pozrite sa.” To už na mňa ale bolo priveľa. Očividne tehotná nie som, tak čo to potom je? Odpoveďou mi bolo, že sa tým nemám trápiť, pravdepodobne to s ďalším menzesom zmizne samé, moje telo chce zrejme tak veľmi otehotnieť, že si to simuluje samé…
Domov som išla opäť s plačom a v zúfalstve. Prečo sa takéto veci stávajú práve nám? Som “akože tehotná”? Toto ma teda vykoľajilo na dosť dlhú dobu, asi sa na to všetko už vykašlem. Ja už proste nevládzem.

Len Tebe…

Ani neviem, ako mám začať. Mám srdce na dlani a hrejem ho svojím dychom. Ty prichádzaš ku mne, berieš mi ruky do svojich a vtom zistíš, že ich nemám prázdne… Tvoj pohľad ma prepaľuje ako oheň prepaľuje knôt, skúma ma, zisťuje. Pomaly mi roztvoríš dlaň, ktorú som...

Toľko detí a žiadne moje!

Je ťažké byť súčasťou každodennej konverzácie, kde mnohí vaši rovesníci s vami riešia kedy mať ďalšie dieťa, zverujú sa vám, či chcú chlapčeka alebo dievčatko, koľko ich chcú celkom, donekonečna s vami preberajú pôrod, prdíky, koliky, prvé zúbky, materské škôlky, to,...