Len Tebe…

Len Tebe…

Ani neviem, ako mám začať. Mám srdce na dlani a hrejem ho svojím dychom. Ty prichádzaš ku mne, berieš mi ruky do svojich a vtom zistíš, že ich nemám prázdne… Tvoj pohľad ma prepaľuje ako oheň prepaľuje knôt, skúma ma, zisťuje. Pomaly mi roztvoríš dlaň, ktorú som si trochu neohrabane a placho stiahla späť a vložíš mi do nej semienko. Opäť mi ju zatvoríš…Ešte jeden pohľad, nevyslovená prosba…Vidíš mi v očiach nemú otázku, neodpovedáš však na ňu, aspoň nie perami. Púšťaš ma, ocitám sa sama…bez Teba, v prázdnote, v skúmaní. Hľadám Tvoju vôľu, potkýnam sa, padám, opäť vstávam. Do toho kričím, nadávam na Teba, vyhrážam sa Ti, prosím Ťa…nič nepomáha, Ty tu nie si, opustil si ma! A tak opäť raz sklamaná a osamelá predieram sa životom, ktorý mám vpísaný v dlani. Čo vlastne si tam našiel, že si ma opustil? Nie som Ti dosť dobrá? Netúžiš po mne?
Až postupom čas zisťujem, že vlastne si ma nikdy neopustil. Že si mi daroval len voľnosť, ktorú si mi s darom v podobe talentov v semienku vložil do dlane. Už sa necítim taká osamelá, Ty ma nenápadne vedieš, ani o tom neviem. Už viem ako odpovedať na Tvoju prosbu…Áno, chcem sa Tebou nechať viesť, môj Bože! Pri pomyslení na Teba sa mi opäť sladko zachveje srdce a ja už bez slov tuším, ako to dopadne…

Mama

Mama

Minule som bola plávať. Zbožňujem plávanie. Tak nádherne sa pri ňom odreagujem a oddýchnem si. V bazéne nebolo veľa ľudí. Vystihla som správny čas a to ma veľmi potešilo, pretože deň predtým bol zaplnený na prasknutie. Teraz plávali okolo mňa ešte štyria ľudia a to mi plne vyhovovalo. Urobila som zopár dĺžok a zastala na jednej strane, aby som si oddýchla. Práve prichádzala žena asi v strednom veku aj s chlapcom. Mohol mať okolo 12 – 13 rokov, ale pri pohľade do jeho očí by som mu tipovala aspoň sto, taký mal smutný a ubitý pohľad. Pohyboval sa pomaly, akoby s námahou a mňa, keďže nie som dobrý plavec, trochu sebecky napadlo, že dúfam, že ma nebude blokovať. Všimla som si ich už deň predtým. Vošli do bazéna a žene, ktorá bola chlapcovou matkou, trvalo dlhý čas, aby ho prehovorila a začal plávať. Nakoniec sa jej to však podarilo…odrazil sa, urobil zopár chaotických temp a zastal. Jeho mama sa vybrala za ním, ale očividne ani jej nešlo plávanie najlepšie, keďže len s námahou doplávala k nemu. Opäť mu začala dohovárať a prosiť ho, aby sa ešte pokúsil, aby to nevzdával. On sa však na ňu oboril, že už nevládze. Jeho mama, očividne obdarená Božskou trpezlivosťou, sa mu naďalej prihovárala milým hlasom a vysvetľovala, že chápe, že to má ťažké, ale nech sa aspoň pokúsi. On, s útrpným výrazom na tvári len prikývol a začal plávať. Situácia sa opakovala. Preplával krátku vzdialenosť, za ním jeho mama, ktorá ho povzbudzovala a dodávala mu odvahu. Bolo mi ich obom veľmi ľúto a až vtedy som začala tušiť, že mal zrejme nejaký ťažký úraz, ktorý mu znemožňoval úplnú hybnosť.

Na druhý deň opäť ten istý scenár…Dojímala ma matkina starostlivosť. Hoci sama nevládala, plávala spolu s ním. Hoci po nej kričal, odpovedala mu vždy milo a s láskou. Každučký deň si našla čas, aby sa mu venovala. Keď sa zlepšil a preplával dlhšiu vzdialenosť, jej radosť nemala konca kraja a tešila sa tak, že svojím entuziazmom nakazila aj jeho.

Nechápala som to. Ako môže mať takú trpezlivosť, keď na ňu neustále kričí? Keď sa k nej tak nepekne správa? Až teraz, keď už som sama vo veku, že by som mohla byť matkou som pochopila ten dar – dar materstva…

Bolo asi desať minút pred koncom, a tak som si zaplávala posledné dĺžky a pomaly sa blížila ku schodíkom. Trošku ďalej od nich postávali aj tí dvaja. Žena niečo ticho vysvetľovala svojmu synovi, ktorému na perách pohrávala jemný úsmev. Keď som prechádzala okolo, zdvihla oči. Nebolo mi treba viac vysvetlenia, jej oči hovorili za všetko. Boli plné nehy. Nehy, ktorá vyžarovala niekoľkogeneračnú lásku. Tú ženu prežiarila natoľko, že ju preniesla aj na svojho syna a keď som sa ešte raz na nich otočila, videla som, ako vychádzajú z bazéna….Situácia sa otočila. Chlapec pomáhala mame zo schodíkov a pomaly ruka v ruke sa vybrali preč.

Martina

Toľko detí a žiadne moje!

Toľko detí a žiadne moje!

Je ťažké byť súčasťou každodennej konverzácie, kde mnohí vaši rovesníci s vami riešia kedy mať ďalšie dieťa, zverujú sa vám, či chcú chlapčeka alebo dievčatko, koľko ich chcú celkom, donekonečna s vami preberajú pôrod, prdíky, koliky, prvé zúbky, materské škôlky, to, aké je ich dieťa zlaté a šikovné, šikovnejšie ako všetky ostatné…Zdá sa, že nikto sa nejako zvlášť nestará o vaše pocity. A ak aj áno, veľmi rýchlo na to pozabudne. Pristihli ste sa niekedy, že vám už jednoducho došla trpezlivosť a uštedrili ste im nejakú uštipačnú poznámku alebo ste sa začali izolovať a prestali sa s nimi stýkať úplne?

Z celej tejto situácie vyvstáva ďalší problém…a tým problémom ste vy! Vy ste tá, ktorá to všetko veľmi prežíva…Neteší sa s inými…Je necitlivá…Kazí ostatným náladu a radosť…je neprispôsobivá a čudná…Proste máte vždy nejaký problém. Sú nutné takéto prejavy? Veď aj vy raz budete mať bábätko, len sa treba “uvoľniť”. A ak aj nie, koľko je šťastných manželských párov, ktorí sa s tým zmierili ako nič a teraz si žijú jeden pre druhého a nič im nechýba?

Aj tu platí stará pravda, že kto nezažil, nepochopí. Je ťažké vysvetliť niekomu, že takisto aj vy túžite po dieťati a nie je to jednoduché. Rozdiel je však v tom, že kým vy po tom len zúfalo túžite a snívate, aké to bude ( alebo by bolo), tí iní to už zažívajú.

Ako vnímajú ženy túžiace po dieťati iné deti, resp. tehotné ženy?

Neschopnosť počať dieťa je proces, ktorý sa vyvíja. Nič sa nedeje podľa šablóny, a tak určite ani toto nie, ale väčšinou to býva takto:

Keď sa žena dozvie, že existuje nejaký problém, často sa hneď vrhne na jeho riešenie a verí v úspech. Vtedy ešte tak nerieši iné deti a tehotné ženy, maximálne si nedočkavo povzdychne, kedy sa už aj ona dočká. Ako však plynie čas, stáva sa to pre ňu čoraz viac pálčivejší problém. Čoraz ťažšie sa zmieruje s každou novou ženou v očakávaní v jej okolí, častokrát reaguje podráždene už len pri zmienke o niekom, kto čaká dieťa alebo ho práve porodil. Časom sa to len zhoršuje. Stretnutie už s narodeným dieťaťom, na ktoré je nútená si zvyknúť, je väčšinou menej stresujúce ako pozerať sa na ženu s veľkým tehotenským bruchom. Každopádne, pre ženy, ktoré by dali čokoľvek za malý uzlíček v ich náručí je to veľmi zdrvujúci pohľad, ktorý im vháňa slzy do očí a smútok do srdca.

Ako má teda reagovať? Stýkať sa, nestýkať? Má sa im vyhýbať? Ako to riešiť s čo najmenšou ujmou?

Univerzálna odpoveď na toto neexistuje. Každá žena vie najlepšie posúdiť, čo jej robí dobre a pri kom sa cíti príjemne. Ako príklad uvediem istú mladú pani, ktorej sa dlhšiu dobu nedarilo počať dieťa. Najprv sa upla na svoju kamarátku, ktorá už dieťa mala a navštevovala ju tak často ako to len bolo možné. Pomáhala jej s dcérkou, kupovala jej krásne oblečenie a hračky. Ako však išiel čas, zistila, že to už trvá akosi príliš dlho, a tak sa nechala spolu s manželom vyšetriť. Výsledky nedopadli dobre, a tak sa na čas uzatvorila do seba. Neprijímala telefonáty, s nikým nekomunikovala. Bežná reakcia na stresovú situáciu. Kamarátka zareagovala tak, že jej nenechala čas potrebný na zmierenie sa s novou situáciou, ale aj napriek tomu ju bombardovala telefonátmi a planými povzbudeniami v nádeji, že ju ukľudní. Vnucovala sa jej do pozornosti namiesto toho, aby jej vyjadrila svoju podporu a dala jej čas na vyrovnanie sa s problémom. A ako zareagovala na jej správanie už spomínaná mladá pani? Absolútne sa od nej odizolovala, neotvárala dvere, nedvíhala telefón. O mesiac sa s tým ako-tak vysporiadala, ale to už dotyčná kamarátka nemala záujem, predsa len, nepotrebovala do svojho života takého “asociálneho čudáka”…A tak sa prestali stýkať.

Každopádne, nikomu neuškodíte, ak sa budete riadiť svojou intuíciou. Ak vám momentálne robí problém stýkať sa s deťmi v rodine alebo okolí, nerobte to. Správajte sa ako keď máte nejakú potravinovú intoleranciu – na čas ju vysadíte zo svojho jedálnička, ale postupom času ju doňho opäť zaradíte. Len vy rozhodujete o tom, kedy je ten správny čas a vy sa na to už cítite. Určite to ale urobte, neizolujte sa na dlho, tak sa len ešte viac zakuklíte do svojho problému a uzatvorite pred všetkými ostatnými a v konečnom dôsledku aj pred tým, čo tak túžobne očakávate, vlastným dieťaťom.

Čo robiť, ak máte opäť zlé výsledky aj napriek vášmu boju s neplodnosťou

Čo robiť, ak máte opäť zlé výsledky aj napriek vášmu boju s neplodnosťou

…A je to tu, ruky, v ktorých držíte papier s výsledkami, sa vám trasú. Celý ten dlhý čas ako ste na nich čakali, ste si hovorili, že o nič nejde, že veď predsa aj napriek zlým výsledkom sú ešte možnosti…veď máte Boha, ktorý vám pomôže…raz sa to predsa musí podariť. Chvejúcimi sa prstami otvárate obálku, ani nedýchate, srdce vám bije o stošesť… zrakom preletíte výsledky…a v momente sa zosypete. Výsledky dopadli opäť veľmi zle, napriek operácii, napriek dlhej a bolestivej liečbe, napriek vitamínom, ktoré do seba denno-denne ládujete, napriek zdravému životnému štýlu, napriek neustálym modlitbám a hlavne…tak obrovskej túžbe…

Zdá sa vám tento scenár povedomý? Čo robiť, ak aj napriek obrovskej snahe sa stav nemení?

Beznádejnosť celej situácie vháňa ženu zúfalo túžiacu po dieťati často až do neskutočných stavov úzkosti a depresie. V situácii, kedy nepotrebuje plané uistenia, že raz to príde, keď to bude najmenej čakať, je dôležité zastať k tomu nejaké racionálne stanovisko. Boli urobené naozaj všetky vyšetrenia? Niekedy tkvie neúspech v maličkosti, ktorá zdanlivo vôbec nesúvisí s reprodukčným zdravím. V skrytom zápale kdekoľvek v tele, v psychike, ktorá bojuje proti všetkým životným funkciám, v alergiách, imunite… Nájdite si odborníka na danú oblasť a poraďte sa s ním o danom probléme, aké máte ešte možnosti, či ste niečo nezanedbali.

Skúste liečenie pomocou byliniek, detoxikácie. Do ničoho sa však nenúťte, nie je dobré niečo riešiť s horúcou hlavou, po pár dňoch môžete mať aj iný pohľad na vec.

Ak však ste už naozaj urobili všetko a ono to proste nejde, buďte na seba dobrá. Takmer každá žena má v sebe zabudovaný pocit potreby sa o niekoho starať, skúste sa preorientovať na niečo iné, možno vám to pomôže. Pár dní si poplačte, je dobré dať to zo seba vonku, ale potom sa pozbierajte a hoci nasilu, choďte medzi ľudí. Urobte si radosť. Kúpte si zvieratko. Športujte. Prídete na iné myšlienky. Je to ťažké, ale pre vaše ďalšie fungovanie nevyhnutné. Čo sa týka plodnosti, celú túto oblasť zakrýva obrovské tajomno zrodu nového života. Veď koľkým už povedali, že nikdy nebudú mať dieťa a predsa sa im podarilo? Všetko má svoj čas…A ktovie, možno sa zadarí. Veľa vecí sa skrýva v psychike.

hands-344759

Psychika neplodného páru – muži vs. ženy

Psychika neplodného páru – muži vs. ženy

Psychológovia špecializujúci sa na neplodnosť uvádzajú, že táto diagnóza môže viesť k depresii, úzkosti a mnohým ďalším psychickým problémom. Môže vyvolávať pocity hanby a zlyhania pri nenaplnení tradičných očakávaní a prispievať k deformácii vzťahov. Vnímanie a prežívanie neschopnosti mať dieťa je rozdielne u mužov i u žien a vyplýva z ich funkcií. Z hľadiska sociálnych úloh, muž sa chápe ako pán domácnosti a živiteľ rodiny. Je ten, kto väčšinou viac zarába a pasuje sa do roly silnejšieho partnera. Žene sa zase pripisuje úloha opatrovateľky a starostlivosť o domácnosť. Nazýva sa slabšie pohlavie, ale naozaj ním aj je?

Ženský pohľad

Žena sa už od malička pripravuje na rolu matky. Tlačí detský kočiarik, pestuje v náručí bábiku, varí na detských riadikoch. Je biologicky uspôsobená darovať život. Väčšinou aj prvý podnet na snahu o dieťa prichádza od žien. Ak sa však dlhšiu dobu nedarí, je to práve ona, ktorá sa znepokojuje a plače mesiac čo mesiac. Tým, že má svoj cyklus, zraňuje ju to ešte viac. Úzkosť a precitlivenosť pramení z jej úporného úsilia. Pravidelne si meria bazálnu teplotu, sleduje plodné a neplodné znaky a v čase ovulácie vyžaduje od partnera pohlavný styk. Každý mesiac čaká na menštruáciu, a ak ju dostane, jej sklamanie sa ďalej prehlbuje. Po oboznámení sa s diagnózou neplodnosti sa často cíti úzkostlivá a smutná. Keďže materstvo má hlboko zakorenené v sebe, zvykne upadnúť do beznádeje. Začne sa podceňovať a obviňovať. Často sa pre ňu snaha otehotnieť stáva obsesiou, je ochotná obetovať všetko.

gender-312411

Mužský pohľad

Muž sa ako dieťa hrá na vojakov, je ochranca svojej mamičky a namiesto emócií využíva skôr silu. Chce sa stať otcom, ale ak je sám, nepociťuje potrebu mať dieťa. Pokiaľ nezačne partnerka o dieťati hovoriť, žije si svoj život a nemá na to ani pomyslenie. Pri snahe otehotnieť prenecháva iniciatívu svojej polovičke, ktorá si to starostlivo monitoruje. Ak sa nedarí dlhší čas, väčšinou nechápe jej zúfalé výbuchy. Tak ako ku všetkému, aj v tomto prípade pristupuje k celej záležitosti prudko pragmaticky, a síce, pokiaľ mi to lekár nepotvrdí, nemám problém. Problém však nastáva, ak mu to lekár naozaj potvrdí. V tom momente jeho pocit mužnosti prudko klesá a muž sa začne obviňovať, cíti sa absolútne neschopný. Trápi ho, že svojej milovanej nemôže dať to, po čom tak túži. Je mu to trápne a prežíva pocit hanby. Trápi sa, je smutný, najviac ho však mrzí a bolí, keď vidí trpieť svoju manželku. Navonok však stres často neprejavuje v snahe byť vo vzťahu emocionálnou stabilitou. Žena tak môže nadobudnúť dojem, že menej prežíva ich spoločný problém alebo mu na tom tak nezáleží.

Tak ako pri každom probléme v partnerskom živote, ani tu sa nevyhnete nezhodám. Tým, že muž nedáva svoje emócie dostatočne najavo, môže to byť chápané ako nedostatočný záujem. Muža, naopak, prekvapujú silné ženine emócie. Želaním oboch je, aby ich reakcie boli rovnaké, čo sa však nikdy nepodarí a je len na nich, aby časom prešli ku konsenzusu svojou otvorenosťou a citlivosťou na partnera.

connect-316638