Pre mamičky, na pobavenie, čo navyše chytí za srdiečko

Pre mamičky, na pobavenie, čo navyše chytí za srdiečko

Neskutočná básnička, keď ju čítam tak sa mi miešajú pocity ako  plač, smiech, beznádej, súhlas, radosť, láska k dieťaťu, únava, …. ale nemenila by som ani za nič :)

 

BÁSNIČKA O MAMIČKE

Na materskej tretím rokom

cítim sa byť už otrokom.

Každé ráno pripravená,

že ma čaká dáka zmena,

ale večer s hrôzou zistím,

že to bol deň zas ten istý:

Plienky, hračky, kašičky

a dve zlaté detičky.

Starší o pol šiestej vstáva,

pyžamko si dole dáva.

Do práce sa s tatom strojí,

ten sa toho právom bojí:

“Nemôžeš ísť so mnou zlatko,

veľa roboty má tatko.

Mamička má času more,

pozri sa, už vstala hore!”

Ja strapatá, pomalá,

nočnú som zas ťahala,

lebo malý nechcel spať,

iba cicík cumľovať.

Manžel zdrhá: “Láska idem.

Navar niečo, hladný prídem!”

Tak bez seba od radosti,

začnem plniť povinnosti.

V ruke nočník, v druhej plienka:

“Pozri, v knižočke je lienka!

Chvíľu si tu čítaj, seď,

malého prebalím hneď.”

Tvár umytá, zúbky čisté,

musia niečo papať iste.

Smerujem ich do kuchyne,

cestou otvárajú skrine.

Šaty, šperky, knihy, spreje,

zrazu nič na mieste nie je.

Dve stoličky, podbradníky,

k tomu svorný krik veliký.

Jeden nechce kašu jesť,

pritom reve o 106,

druhému sa šunky máli

a čajík vraj strašne páli.

Po raňajkách hrôza čistá,

na vychádzku oboch chystám.

Obliekaciu vojnu zvediem

a keď ich už pred dom vediem,

pri malom mi nos vykrúti,

nervovo sa takmer zrútim,

cítim to aj cez pančuchy,

pos… sa až pod pazuchy!

Druhý pokus upotená,

zvládnem ako superžena,

do auta ich oboch pútam,

“Kam ich dneska zobrať?” hútam.

“Už viem, k rieke pri kačičky,

to je ten raj pre detičky!”

Ubieha nám rýchlo cesta,

na sedačkách divo vreštia.

O hračku sa naťahujú,

zvyšných dvesto ignorujú.

V parku je to čistý des,

holub, kačka, mačka, pes –

na všetkých sa s chuťou chystá

môj dvojročný terorista.

Nemôžem ho spustiť z očí,

do jazera by hneď skočil.

Z kočíka sa rev ozýva,

celý park sa na nás díva.

Malý mi chce zvestovať,

že ho musím pestovať.

Na rukách ho teda vláčim,

ťahám tašku,kočík tlačím.

Na staršieho pritom vrieskam,

nech nespadne na preliezkach.

Keď lavičku voľnú zbadám,

od únavy na ňu padám.

A pre moje detičky,

vyťahujem čajíčky,

mandarínky, keksíky,

veď majú hlad veliký.

Po desiatich minútach,

dogebrení sú až strach.

Tak oznámim: “Moji milí,

výlet sa ku koncu chýli.”

Cestou domov – radosť veľká,

zaspia obe strašidielka.

Do postieľok ich vyklopím,

varešky sa s chuťou chopím.

A pre blaho rodiny,

varím zo dve hodiny.

Priebežne periem a suším,

upratať nestihnem, tuším.

A hľa – už sú krpci hore,

musím sa mať na pozore,

výtržnosti totiž množia,

snáď len požiar nezaložia.

Vo dverách sa manžel zjaví:

“Hotový som” smutne vraví.

“Daj mi niečo na večeru,

to bol zas deň, namôjveru!”

Kým papá ja kŕmim deti,

umývam riad, zhŕňam smeti.

Posťažovať sa mu snažím,

že po chvíľke kľudu bažím.

Chápavo mi hlavou kýva,

do novín sa pritom díva.

Vytratí sa nenápadne,

na mňa ďalšia šichta padne.

Že mal prácu, musím chápať,

počujem ho z gauča chrápať.

Chalanov do vane súrim,

“Zas nestihnem seriál!” zúrim.

Mydla, šampónu sa stránia,

do postele sa ísť bránia.

V pyžamách (mám radosť veľkú)

chcú sa hrať a kukať telku.

O polnoci, chvalabohu

nevidno už ani nohu.

Hore je len mamička

a kamoška žehlička.

O pol druhej zbitá líham,

vlasy si zmyť zas nestíham.

Sníva sa mi krásny sen,

že mám zajtra voľný deň…

 

Zdroj:

http://najmama.aktuality.sk/forum/klub-mamiciek/6272/basen-pre-vsetky-mamicky/

publikované aj na FB autorom Slimáčik

 

Nie všetko je prechodný stav :)

Nie všetko je prechodný stav :)

Áno. Poslušne prijímam. Deti sa síce menia, ale isté veci (a ich rodičia) nie. Nuž, už nerastiem, stagnujem. Teda aspoň, čo sa istých vecí týka:

Bordel v byte.

Toto je nekonečný príbeh a udelím Nobelovu cenu tomu, kto pri viac deťoch príde na systém, ako toto ustáť. (pozn.: včera som 3x upratovala celý byt a dnes ráno bol v polorozpadnutom stave)

Neschopnosť sa ráno vychystať načas.

Jasné, že budík zvoní o 7, ale o pol 8 ešte celé chlapské osadenstvo tento fakt ignoruje. Nepomohol ani časový posun a od toho som si veľa sľubovala:). V škôlke nám nechávajú bránu otvorenú 15 min po oficiálnom zatvorení. Už to s nami proste vzdali. PS: Jasné, že ja som hore od pol 6.

Spoločné stolovanie.

O tomto snívam v najtajnejších snoch. Čistý stôl, ľudia okolo, usmiati, šťastní. Realita? Jem postojačky, deti hádžu jedlo do seba, zvyškami pod stolom by sa uživil ďalší člen.

Rev na chodbe v paneláku.

Akokoľvek deti pred odchodom umravňujem, tíšim, na chodbe asi všetko znie lepšie a deti si to naplno vychutnávajú. Pred susedmi klopím zraky už dlhodobo.

Zaspávanie o pol 10.

Či je leto, či je zima, či má dieťa 2 roky, alebo 5, či cez deň spalo, alebo nie, na pol 10 majú nastavený svoj vnútorný budík a basta. Darmo sa ho snažím už roky posunúť. Je napevno.

Plná práčka a strácanie ponožiek.

Je jedno, či periem 2x denne, a že som si kúpila väčšiu práčku. Práčka perie, perie a perie, a ak náhodou mlčí, cítim sa akási nesvoja:). Čo sa ponožiek týka, so záhadným ponožkožrútom bojujem už roky.

A takých vecí je nespočetne veľa. Určite aj vy máte tie svoje…neprechodné. :)

Zuzka

 

Muži a ženy vnímajú a prežívajú stres inak

Muži a ženy vnímajú a prežívajú stres inak

Muži a ženy riešia stresové situácie odlišne. Podľa vedcov za to môže odlišná aktivácia hormónov u oboch pohlaví. Ženy, ktoré sa dostanú do ťažkej situácie, ktorá rozhodí ich psychiku, najčastejšie siahnu po telefóne a zavolajú svojej priateľke, aby sa jej zo svojho trápenia vyrozprávali. Ženy, ktoré nemajú po ruke dôvernú priateľku, vezmú handru a prachovku a vrhnú sa na upratovanie. Upratovanie je v takejto situácii asi najlepšie riešenie. Nielen, že sa v tele zvýši hladina hormónu oxytocín, ktorý pomáha upokojiť nervy, ale má to aj svoju praktickú stránku, žena je síce na pokraji nervového zrútenia, ale … má aspoň upratané J

Muž

  • ak je muž v strese, odreaguje sa napríklad tak,  že si zapne telku a nemyslí na nič, ide si zabehať, ide na pivo, …samozrejme nehovorí o tom, čo ho trápi, ale ide sa len odreagovať
  • ak sú muži v strese, nepotrebujú o tom rozprávať, chcú na chvíľu zabudnúť na to, čo ich stresuje

Žena:

  • ak je žena v strese, musí sa rozprávať o tom, čo ju stresuje, lebo jej mozog by inak asi vybuchol
  • ak žena rozpráva o strese, muž jej automaticky dáva rady a riešenia, aby jej pomohol
  • žena v strese nechce počuť hneď nejaké riešenie, ona len chce, aby ju muž poriadne vypočul

Preto medzi mužom a ženou, ak sú v strese, môže jednoduchšie nastať nedorozumenie, lebo každý sa so stresom vysporiadava inak.

Žena, ak vidí muža v strese, viete, čo mu poradí??? ,,Poď sa o tom porozprávať.“ No muž práve chce opak, nemyslieť na to, čo ho stresuje a nie ešte o tom rozprávať.

Viete, čo muž poradí žene, ak je v strese??? ,,Nemysli už na to.“  Žena môže mať pocit, že jej problém nie je dôležitý, veď ako na to môže prestať myslieť.

Po dni plnom problémov v práci je mozog muža schopný odložiť starosti nabok. Žena sa môže zbaviť starostí jedine tak, že o nich bude hovoriť a pomenúvať ich. Od muža očakáva len podporu a vypočutie  v tom, čo si sama vyrieši.

Ak sú pod tlakom ženy, hovoria bez rozmýšľania.

Ak sú pod tlakom muži, konajú bez rozmýšľania.

V živote existuje množstvo prípadov poukazujúcich na situácie, kedy môže vznikať napätie medzi oboma pohlaviami. Keď muž zavíta z práce domov, ide si oddýchnuť a relaxovať pri televízii, kde dávajú dobrý športový zápas. Prekonáva stres z nevyriešených problémov a situácií z minulého dňa a chce na všetko zabudnúť s cieľom upokojiť sa. Jeho partnerka sa chce rovnako oslobodiť od dňa plného stresových stavov a vypätia. Jej pomáha, ak môže o problémoch minulého dňa rozprávať nahlas. Napätie a stres medzi nimi čím ďalej viac a viac rastie a premieňa sa na nervozitu a nepokoj. Muž uvažuje o tom, že jeho partnerka veľa hovorí a partnerka si myslí, že si ju partner vôbec nevšíma. Pokiaľ neporozumejú svojmu nesúladu a odlišnosti, postupne sa plynúcim časom jeden druhému odcudzia.

A ešte jedna poznámka na záver. Kým muži zvládajú lepšie stresové situácie za pomoci milovanej ženy, u žien je to naopak. Prítomnosť muža ich v takýchto chvíľach dokáže ešte viac znervózniť.

Toto som si prečítala z múdrych kníh J Samozrejme každý sme jedinečný a nie na každého platí táto teória,  ak sa tam niekto našiel a pomôže mu to porozumieť svojho partnera, tak budem len rada J.

 

Zdroj:

  1. Gungor prednášky

Allan and Barbara Peasovci publikácia:

  1. Prečo muži nemôžu robiť viac vecí naraz a ženy stále rozprávajú
  2. Prečo muži klamú a ženy plačú

 

Všetko je prechodný stav

Všetko je prechodný stav

Všetko je prechodný stav.

Pamätám si to celkom presne. Môj prvý syn a jeho fáza nespania. Začalo to okolo 6.mesiaca a trvalo zhruba 5 mesiacov. Čítala som vtedy článok, že kdesi v Ázii väzňov týrajú prerušovaným spánkom a presne tak som sa cítila. Utýraná:). Telo vybičované na maximum a spánku tak žalostne málo.

Vtedy mi brat pri mojom opakovanom sťažovaní hovoril, že teda neboj, prejde to. Prejde to?? Robíš si srandu? Dožijem sa toho vôbec?

Prešlo.

Druhorodený syn bol od narodenia tvor raziaci si svoju vlastnú životnú cestu, čoho výsledkom bolo, že bol ako jeden a pol ročný výlučne dojčený, o tuhej strave nebolo ani reči. V kombinácii s mojím 1.trimestrom tehotenstva stav ideálny:). Musím ho už odstaviť, musím, opakovala som si, ale ako?? Fakt som si vtedy reálne myslela, že toto bude pokračovať hádam do jeho 18-tky, že sa z toho nevyvlečiem.

Kdeže. Do mesiaca to prešlo.

Najstarší nastúpil do škôlky a samotná adaptácia bola pre mňa nevídaným zážitkom. Plač, slzy, nechcem, nepôjdem a pod. Žili sme zo dňa, na deň, od ranného plaču, k rannému plaču. Malé výsledky nesmierne tešili. Neboj, zvykne si, prejde to, hovorilo okolie. Prejde, ale kedy??

Jasné, že prešlo.

Nič ma nenaučilo viac ako materstvo, ako život plynie. Že všetko je prechodný stav. Deti rastú a ich potreby sa menia. Teraz sa už pri spomienke na to, ako sme štyria v rôznych zostavách spali v jednej posteli, už len pousmejem. A tie nespočetné odchody z ihrísk, návštev a škôlky s revajúcimi 1, prípadne naraz 3 deťmi radšej taktne obídem:).

Výzvy a starosti prichádzajú, ale aj odchádzajú. Z bábätiek sú batoliatka, z nich predškoláci, školáci, tínedžeri. Ešte donedávna som kupovala vajíčko do auta, dnes riešim veľkú posteľ pre tú našu najmenšiu.

A mať deti ma viac ako čokoľvek iné naučilo, že si musím veci vychutnať. Pretože všetko s nimi, aj to krásne, je prechodný stav. Aj ten prvý úsmev, krok, objatie, vykročenie do života. Pomyselné hodinky nám tikajú a jedného dňa vyrastú. Aj tí, čo nespali, aj tí, čo zlostili, aj tí, čo privádzali do zúrivosti.

Celý cirkus okolo detí je krásny. Bude nám za tým ešte smutno:)

Zuzka

Rozdiel medzi mužským a ženským mozgom.  Viete, že mužský a ženský mozog je iný?

Rozdiel medzi mužským a ženským mozgom. Viete, že mužský a ženský mozog je iný?

Prečo muži pri hádke nevyťahujú aj rôzne iné problémy, ktoré  s problémom okrajovo súvisia?

Muži majú mozog ako keby rozdelený na krabičky. Jedna je špeciálne len na auto, jedna na  šport, kamarátov, alebo  len na prácu… Najdôležitejšie z toho zistenia je, že obsah týchto krabičiek sa neprepája.  Preto sa muži dokážu sústrediť v danej chvíli len na jednu úlohu. Taktiež to súvisí aj s hádkou, že muži nevyťahujú iné veci súvisiace s problémom, sústreďujú sa na túto konkrétnu hádku a na nič iné, čo sa jej okrajovo dotýka.

Prečo si ženy všetko pamätajú?

Ženský mozog má všetko so všetkým prepojené navyše poháňané  energiou zvanou emócie. Preto si  ženy pamätajú maličkosti, lebo sa im to spojí s emóciou. Muži si nepamätajú maličkosti, ako  napríklad, čo mala na sebe jeho manželka, keď ju prvykrát uvidel. Ženy si to pamätajú, lebo to v nich zanechalo istý pocit.

Dokážu ženy nemyslieť na nič?

Mužský mozog je jedinečný aj v tom, že muži dokážu nemyslieť na nič. Muži majú jednu špeciálnu krabičku a tú môžeme volať ,,nothing box”. Do tejto krabičky idú, keď chcú relaxovať, pozerať futbal, prepínať kanály, ísť na ryby,… Ženy nedokážu zastaviť svoje myšlienky. Ženy vytáča, ak sa spýtajú muža na čo myslí a on povie, že na nič. Žena to nedokáže pochopiť.  Muž naozaj ak pozerá futbal, nemyslí na to, čo bude zajtra robiť alebo čo si zajtra oblečie… Preto muži radi chodia na ryby a nemyslia na nič, pozerajú telku a nemyslia na nič.

Trošku výskumu k týmto tvrdeniam:

Ženský mozog má o 10% hrubší spájací ,,kábel” medzi ľavou a pravou hemisférou a až o 30%  viac spojení. To je dôvod, prečo žena môže variť, rozprávať sa s mužom, dávať pozor na dieťa a ešte si aj narúžuje pery a to všetko súčasne.

Testy pri skenovaní mozgu dokázali, že v mozgu muža v stave pokoja sa vypne 70% elektrickej aktivity. Testy ženského mozgu ukázali, že v stave pokoja pracuje u ženy až 90% mozgu. Práve to dokazuje, že ženy neprestajne príjímajú a analyzujú okolité informácie. Ženy vedia všetko o svojich deťoch, vedia, aké majú túžby, sny, aké šibalstvá majú v pláne. Muži si uvedomujú, že doma im pobehujú malí ľudkovia, ktorí sú občas strašne zlatí a občas veľmi hluční.

 

Kristína

Príchod súrodenca – inak :)

Príchod súrodenca – inak :)

Tak, a je doma. Ten menší. Celé tehotenstvo si uvažovala, ako to asi potom bude. Cítiš sa všelijako, starší “vyrástol” za tých pár dní v pôrodnici nesmierne, veľmi ti chýbal, to menšie je ti možno trochu cudzie.

Napriek všetkým predstavám je všetko aj tak inak. Isté veci si človek prosto dopredu vyjaviť nevie a toto je jedna z nich.

Pretože sú dvaja, pretože už nikdy nič nebude ako predtým, pretože ruky máš len jedni, času toľko isto a všetkého dvojnásobok. Tak vitaj vo svete viacdetných:) Ak si doteraz žila ako-tak sporiadane, teraz si vďačná za každú sekundu kľudu, za každý deň, keď sa ešte dá ísť von, za každú každučkú pomocnú ruku, za každé milé a povzbudivé slovo.

Začínaš rozumieť. Aj tým mamám, ktoré si doteraz stretávala a ich náladám. Aj tým, ktoré si v duchu odsudzovala, že teda toto ty určite nie a takto už vôbec, už  rozumieš tomu, že robia kompromisy. A ten chlapček, ktorý bol pre teba pred rokom úplná nočná mora a jeho mama, ktorá ho nezvládala, je ti dnes taká blízka. Pretože to vidíš. Vidíš ten dennodenný boj, vidíš seba prehrávať a víťaziť a tvoje dieťa tiež.

Začínaš obdivovať. Tvoju mamu, babku, ach, veď nás bolo toľko, ako to stíhala? Tá tvoja kamoška, čo má doma tri, ako to, že keď jej zavolám, stále povzbudí? A tá, ktorá má päť, tá to ako zvládla? Prídeš na to. Daj si čas.

Začínaš viac stíhať. To čo som doteraz robila?, pýtaš sa. Zrazu si oveľa zorganizovanejšia, viac stíhaš, dve deti obriadiš skôr ako to jedno predtým, stíhaš ísť nakúpiť, deti vybehať a ešte aj cestou čosi vybaviť. Prekonávaš všetky svoje predstavy o sebe.

Začínaš vnímať, že nie všetko je v tvojich rukách. Knihy o výchove sú vec výborná, ale ak máš taký spánkový deficit, že skutočne ledva stojíš na nohách, tak tá teória ostáva len teóriou. Hádžeš svoje doterajšie predstavy do koša a začínaš odznova. Pravdivejšie, pokornejšie.

Začínaš si veriť ako matka. To dojčenie si zvládla ani nevieš ako. Mladšie priberá a prospieva len tak mimochodom. Staršie s tými plienkami skončilo jednoduchšie ako si si myslela a ako už krásne rozpráva, zisťuješ.

A cez to všetko získavaš. Nesmierne veľa. Už nikdy nebudeš ako predtým, pretože si oveľa ďalej ako si si kedy myslela.

Ďalšie dieťa ťa nesmierne posunulo.